Áno, pri skončení pracovného pomeru máte nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky.
Tu sú kľúčové body týkajúce sa nároku na preplatenie nevyčerpanej dovolenky:
- Základná výmera dovolenky (štyri týždne): Za nevyčerpané štyri týždne základnej výmery dovolenky nemôže byť zamestnancovi vyplatená náhrada mzdy, s výnimkou, ak si túto dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru podľa § 116 ods. 3 Zákonníka práce.
- Dovolenka presahujúca štyri týždne: Za časť dovolenky, ktorá presahuje štyri týždne základnej výmery dovolenky a ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 116 ods. 2 Zákonníka práce. Ak sa pracovný pomer skončí, aj táto časť dovolenky sa preplatí.
- Vplyv práva EÚ a povinnosti zamestnávateľa: Súdny dvor Európskej únie opakovane potvrdil, že právo na peňažnú náhradu za nevyčerpanú platenú dovolenku je prípustné výlučne v prípade skončenia pracovného pomeru podľa C-194/12 a C-619/16. Vnútroštátna právna úprava nesmie automaticky zbaviť zamestnanca nároku na túto náhradu len preto, že o dovolenku nepožiadal, ak zamestnávateľ nepreukázal, že mu umožnil dovolenku skutočne čerpať a riadne ho o tom informoval podľa C-619/16. Dôkazné bremeno v tejto súvislosti znáša zamestnávateľ podľa C-619/16.
- Náhrada mzdy za vyčerpanú dovolenku: Za vyčerpanú dovolenku patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce.
Detailnejšie vysvetlenie:
Slovenský Zákonník práce jasne stanovuje, že pri skončení pracovného pomeru má zamestnanec nárok na peňažnú náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Toto pravidlo sa vzťahuje na celú nevyčerpanú dovolenku, nielen na jej časť.
Pre základnú výmeru dovolenky, ktorá sú spravidla štyri týždne (prípadne päť týždňov pre zamestnancov, ktorí do konca príslušného kalendárneho roka dovŕšia najmenej 33 rokov veku), platí, že náhrada mzdy za ňu môže byť vyplatená len v prípade skončenia pracovného pomeru podľa § 116 ods. 3 Zákonníka práce. To znamená, že počas trvania pracovného pomeru nie je možné túto časť dovolenky preplatiť, ale musí byť vyčerpaná.
Ak má zamestnanec nárok na dovolenku, ktorá presahuje štyri týždne (napríklad z dôvodu veku alebo kolektívnej zmluvy), a túto časť dovolenky si nemohol vyčerpať ani do konca nasledujúceho kalendárneho roka, patrí mu za ňu náhrada mzdy podľa § 116 ods. 2 Zákonníka práce. Pri skončení pracovného pomeru sa prepláca aj táto časť nevyčerpanej dovolenky.
Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach, napríklad vo veciach C-194/12 a C-619/16, zdôrazňuje, že právo na platenú ročnú dovolenku je základnou zásadou sociálneho práva Únie. Peňažná náhrada za nevyčerpanú dovolenku je povolená len vtedy, ak sa pracovný pomer skončí a zamestnanec už nemôže dovolenku fyzicky vyčerpať. Súdny dvor tiež stanovil, že zamestnávateľ nemôže automaticky odmietnuť vyplatiť náhradu za nevyčerpanú dovolenku len preto, že zamestnanec o ňu nepožiadal. Zamestnávateľ má totiž povinnosť dbať na to, aby zamestnanec mohol svoju dovolenku skutočne čerpať a bol o tom náležite informovaný. Ak zamestnávateľ nepreukáže, že túto povinnosť splnil, nemôže zamestnanec stratiť nárok na peňažnú náhradu podľa C-619/16.
V prípade, že si zamestnanec nemohol vyčerpať dovolenku z dôvodu prekážok v práci na jeho strane (napríklad dočasná pracovná neschopnosť, materská alebo rodičovská dovolenka), zamestnávateľ je povinný mu dovolenku poskytnúť po skončení týchto prekážok, prípadne ju previesť do nasledujúceho kalendárneho roka podľa § 113 ods. 3 a 4 Zákonníka práce. Ak ani vtedy nie je vyčerpaná a pracovný pomer sa skončí, nárok na preplatenie zostáva.